Homília Jeho Eminencie kardinála Giovanniho Battistu Re, dekana Kolégia kardinálov

Námestie svätého Petra, sobota 26. apríla 2025

Na tomto majestátnom Námestí svätého Petra, kde pápež František počas týchto dvanástich rokov tak často slávil Eucharistiu a predsedal veľkým stretnutiam, sme sa zhromaždili v modlitbe pri jeho telesných pozostatkoch so zarmúteným srdcom, no posilnení istotou viery, ktorá nás uisťuje, že ľudský život sa nekončí v hrobe, ale pokračuje v Otcovom dome v radostnom živote, ktorý nepozná súmrak.

V mene Kolégia kardinálov vás srdečne pozdravujem a ďakujem vám za vašu prítomnosť. Chcel by som vyjadriť svoje úctivé pozdravy a úprimnú vďaku početným hlavám štátov, predsedom vlád a oficiálnym delegáciám, ktoré prišli z mnohých krajín vyjadriť náklonnosť, úctu a uznanie pápežovi, ktorý nás opustil.

Obrovské prejavy náklonnosti a účasti, ktoré sme všetci videli po jeho odchode z tohto sveta do večnosti, nám ukazujú, ako veľmi intenzívny pontifikát pápeža Františka zasiahol mysle i srdcia.

Posledný obraz o ňom, ktorý nám zostane v očiach i v srdci, je z uplynulej slávnosti Veľkonočnej nedele, keď nám napriek vážnym zdravotným problémom chcel udeliť požehnanie z lodžie Baziliky svätého Petra a potom zísť na toto námestie, aby z otvoreného papamobilu pozdravil veľký dav, ktorý tu bol na veľkonočnej svätej omši.

S našou modlitbou teraz chceme zveriť dušu milovaného pápeža Bohu, aby mu daroval večné šťastie v jase a sláve svojho nesmierneho milosrdenstva.

Osvetľuje nás a vedie evanjeliový úryvok, v ktorom zaznieva samotný Kristov hlas, oslovujúci prvého z apoštolov, Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma viac ako títo?“ A Petrova odpoveď bola rýchla a úprimná: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rád.“ A Ježiš mu zveril veľké poslanie: „Pas moje ovce.“ To zostane trvalou úlohou Petra a jeho nástupcov – služba lásky v stopách Majstra a nášho Pána Ježiša Krista (Mk 10, 45).

Napriek záverečnej krehkosti a utrpeniu si pápež František zvolil túto cestu darovania sa až do posledného dňa svojho pozemského života. Kráčal v stopách svojho Pána, Dobrého pastiera, ktorý miloval svoje ovce až do krajnosti. A robil to s odvahou a pokojom, blízko svojmu stádu – Cirkvi Božej. Keď bol kardinál Bergoglio 13. marca 2013 zvolený na konkláve za nástupcu pápeža Benedikta XVI., mal za sebou roky rehoľného života v Spoločnosti Ježišovej, a bol obohatený 21-ročnou pastoračnou skúsenosťou v arcidiecéze Buenos Aires, najprv ako pomocný biskup, potom ako koadjútor a napokon ako arcibiskup.

Rozhodnutie prijať meno František sa okamžite javilo ako voľba programu a štýlu, ktorým chcel formovať svoj pontifikát, inšpirujúc sa duchom svätého Františka z Assisi.

Pápež František si zachoval svoj temperament a pastoračný spôsob vedenia a hneď vtlačil spravovaniu Cirkvi pečať svojej silnej osobnosti, nadväzoval priamy kontakt s jednotlivcami a národmi, túžil byť blízko všetkým, s osobitnou pozornosťou voči ľuďom v núdzi, neúnavne sa rozdával najmä posledným tohto sveta – pre vylúčených. Bol pápežom medzi ľuďmi, so srdcom otvoreným pre všetkých. Bol tiež pápežom vnímavým na nové výzvy spoločnosti a na to, čo Duch Svätý vzbudzoval v Cirkvi.

Typickým slovníkom a jazykom bohatým na obrazy a metafory sa vždy snažil osvetľovať problémy našej doby múdrosťou evanjelia, ponúkajúc odpovede vo svetle viery a povzbudzujúc žiť kresťansky výzvy a rozpory týchto čias, ktoré rád označoval ako „zmenu epochy“.

Mal veľkú spontánnosť a neformálnym spôsobom oslovoval všetkých – aj ľudí vzdialených od Cirkvi.

Bol plný ľudského tepla a hlboko citlivý na dnešné drámy. Pápež František naplno prežíval úzkosti, utrpenia i nádeje nášho globalizovaného sveta a rozdával sa v úsilí potešovať a povzbudzovať posolstvom schopným priamo a bezprostredne zasiahnuť srdcia ľudí.

Jeho charizma prijatia a počúvania, spojená so správaním zodpovedajúcim dnešnej citlivosti, sa dotýkala sŕdc a usilovala sa prebúdzať morálne a duchovné sily.

Primát evanjelizácie sprevádzal jeho pontifikát – šíril radosť evanjelia s jasným misijným dôrazom, čo bolo aj názvom jeho prvej apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium. Radosť, ktorá napĺňa srdce dôverou a nádejou toho, kto sa zveruje Bohu.

Hlavným motívom jeho misie bolo aj presvedčenie, že Cirkev je domovom pre všetkých – domom s vždy otvorenými dverami. Často používal obraz Cirkvi ako „poľnej nemocnice“ po bitke, v ktorej je mnoho ranených. Hovoril o Cirkvi, ktorá chce s rozhodnosťou liečiť problémy ľudí a veľké utrpenia rozdrobujúce dnešný svet. Ukazoval obraz Cirkvi, ktorá je schopná sa skloniť ku každému človeku – bez ohľadu na jeho vierovyznanie či stav – a uzdravovať jeho rany.

Jeho gestá a výzvy v prospech utečencov a migrantov boli nespočetné. Neúnavne zdôrazňoval, že treba konať v prospech chudobných.

Symbolicky významné je, že jeho prvá cesta ako pápeža smerovala na ostrov Lampedusa – symbol tragédie migrácie, kde zahynuli tisíce ľudí v mori. V rovnakom duchu sa niesla aj jeho cesta na Lesbos, ktorú absolvoval spolu s ekumenickým patriarchom a aténskym arcibiskupom, ako aj slávenie svätej omše na hranici medzi Mexikom a Spojenými štátmi počas jeho cesty do Mexika.

Zo 47 náročných apoštolských ciest vojde do dejín osobitne návšteva Iraku v roku 2021, ktorú uskutočnil napriek všetkým rizikám. Táto náročná apoštolská cesta bola balzamom na otvorené rany irackého ľudu, ktorý veľmi trpel pod neľudským konaním ISIS. Bola to cesta významná aj pre medzináboženský dialóg – ďalší dôležitý rozmer jeho pastoračného pôsobenia. S apoštolskou cestou v roku 2024 do štyroch krajín Ázie a Oceánie pápež dosiahol „najvzdialenejšie periférie sveta“.

Pápež František neustále kládol do centra evanjelium milosrdenstva a opakovane zdôrazňoval, že Boh sa nikdy neunaví odpúšťať: on vždy odpúšťa – nech je situácia kajúceho akákoľvek, ak sa vráti na správnu cestu.

Preto chcel mimoriadny Jubilejný rok milosrdenstva, aby ukázal, že milosrdenstvo je „srdcom evanjelia“.

Milosrdenstvo a radosť evanjelia sú dve kľúčové slová pontifikátu pápeža Františka.

Na rozdiel od toho, čo nazval „kultúrou vyraďovania“, hovoril o kultúre stretnutia a solidarity. Téma bratstva prenikala celý jeho pontifikát s dôraznou naliehavosťou. V encyklike Fratelli tutti chcel oživiť celosvetovú túžbu po bratstve – pretože všetci sme deťmi toho istého Otca, ktorý je na nebesiach. Silno pripomínal, že všetci patríme k jednej ľudskej rodine a že nik sa nezachráni sám.

V roku 2019, počas cesty do Spojených arabských emirátov, pápež František podpísal dokument o „Ľudskom bratstve pre svetový mier a spoločné spolužitie“, poukazujúc na spoločné Božie otcovstvo.

Svojím posolstvom encykliky Laudato si’ sa prihovoril ženám a mužom celého sveta a upriamil pozornosť na povinnosť a spoločnú zodpovednosť za náš spoločný domov.

Tvárou v tvár vyčíňaniu mnohých vojen v týchto rokoch – s neľudskými hrôzami a nespočítateľnými obeťami a skazou – pápež František neprestajne dvíhal svoj hlas a úpenlivo prosil o mier, vyzýval k rozumnosti a pozýval k čestnému dialógu, ktorý by mohol priniesť riešenia, lebo – ako hovorieval – vojna je len smrť ľudí, ničenie domov, ničenie nemocníc a škôl. Vojna vždy zanecháva svet horší než aký bol predtým, ako hovorieval: je vždy bolestivou a tragickou porážkou pre všetkých.

„Budovať mosty, nie múry“ – táto výzva bola jednou z jeho opakovaných tém. A jeho služba vo viere ako nástupcu apoštola Petra bola vždy spojená so službou človeku vo všetkých jeho dimenziách.

V duchovnom spojení s celým kresťanstvom sme sa tu dnes zhromaždili v hojnom počte, aby sme sa modlili za pápeža Františka, aby ho Boh prijal do objatia svojej veľkej lásky.

Pápež František zvyčajne zakončieval svoje príhovory a osobné stretnutia slovami: „Nezabudnite sa modliť za mňa.“

Teraz, drahý pápež František prosíme teba, aby si sa modlil za nás. Prosíme ťa, aby si z neba požehnal Cirkev, požehnaj Rím, požehnaj celý svet, ako si to minulú nedeľu urobil z lodžie tejto baziliky v poslednom objatí s Božím ľudom – a zároveň symbolicky s celým ľudstvom, ktoré úprimným srdcom hľadá pravdu a nesie vysoko fakľu nádeje.

preklad: Martin Jarábek, zdroj: vaticannews.va