Drahí bratia a sestry,
„Pán Ježiš Kristus vstal zmŕtvych, aleluja, radujme sa!“ – je úžasné posolstvo Veľkej noci. Táto zvesť nebola okamžite pochopená, veď kto dovtedy počul o niečom takom. Keď aj počuli, tak len v nejakých mytologických – pohanských rozprávaniach. Židovské prostredie, z ktorého Ježiš vzišiel, v ktorom rástol, pôsobil, trpel a bol ukrižovaný, tiež nebolo jednotné v otázke o živote po smrti.  Niet sa preto čo diviť, keď aj pre apoštolov bolo značne náročné, aby prijali zmŕtvychvstalého Krista a uverili v neho.
Celé veľkonočné obdobie budeme môcť prostredníctvom Božieho slova viac spoznávať Ježišovu prítomnosť a jeho pôsobenie po zmŕtvychvstaní v rodiacej sa Cirkvi. Všetko napokon vyústi do nádherných vyznaní mnohých svedkov živej viery, ktorí akoby každý jeden vyznali so sv. Pavlom najskôr: „viem, komu som uveril“ (2 Tim 1,12) a potom: „pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21) a ďalej: „ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15, 14)
Dve tisícročia kresťanstva poznajú posilnenie i oslabenie pravdy viery o Kristovom zmŕtvychvstaní. Azda aj súčasná doba viac verí vymysleným príbehom o tajomných bytostiach zo záhrobia, ako presvedčivým Kristovým slovám: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11, 25-26). Prijať pravdu o Kristovom zmŕtvychvstaní do svojho života nielen na sviatočné, ale na všetky dni života však dáva silu pripravenosti v mnohých skúškach života. Apoštoli, vyznávači, mučeníci v prvotnej Cirkvi, ale aj v celých dejinách Cirkvi to potvrdili a potvrdzujú svojou vernosťou Kristovi.
Pre našu generáciu tu bola skúška totality, ale novšou a stále aktuálnou skúškou je pandémia Covidu 19, ktorá akoby nechcela skončiť. Boli zatvorené kostoly, avšak svoju vieru sme mohli posilniť intenzívnejším čítaním Božieho slova alebo rodinnými pobožnosťami, a to aj pri sledovaní bohoslužieb cez médiá. Teraz je tu čas návratu do chrámov a do spoločenstva veriaceho ľudu. Ktovie, či pre niekoho – lebo si už zvykol na sledovanie bohoslužieb v pohodlí domova – či tento návrat nebude trochu ťažší… Ale urobiť tento krok je potrebné, a malo by to byť celkom samozrejmé, až radostné pre veriaceho človeka. Aj tu môže oprávnene zaznieť radostné veľkonočné „Aleluja!“, že sa znova môžeme aktívne zúčastňovať na sv. omšiach najmä v nedele a prikázané sviatky, ale aj cez týždeň.
Ešte celkom neodišlo od nás covidové nebezpečenstvo, a pre vojnu na Ukrajine k nám i do iných krajín začali utekať nevinní ľudia, ktorí si chceli zachrániť holé životy. Často tak museli urobiť po rozlúčke na hraniciach s manželom, otcom rodiny, bratom, ktorí ostali brániť svoju krajinu. Chcem vysloviť svoju úprimnú úctu a poďakovanie všetkým dobrovoľníkom a dobrodincom, ktorí zachytávali prvé, početné prívaly utečencov, s „prvou pomocou“ už na hraniciach. Vďaka za všetky prejavy vašej hlbokej ľudskosti, často prameniace z kresťanskej nezištnosti. Slová vďaky vyslovujem aj vám všetkým, ktorí ste utečencov prijali do svojich príbytkov a otvorili ste im svoje srdcia. Nevieme dokedy to bude trvať, ale oni zanechali na Ukrajine všetko a jedinou nádejou sú teraz vaše otvorené srdcia. Nech Pán požehná vašu dobrotu a posilní vašu trpezlivosť.
V súvislosti s vojnou na Ukrajine nemožno znova nespomenúť výzvu z Fatimy: „modlite sa za obrátenie Ruska“. Sestra Lucia, ktorá ako dieťa tiež videla Pannu Máriu, neskôr ako rehoľná sestra niekoľkokrát zopakovala pozvanie k mariánskym pobožnostiam prvých sobôt v mesiaci – Fatimských sobôt, o ktorých tlmočila prisľúbenie Panny Márie: „Od vykonania tejto pobožnosti, spolu so zasvätením Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie bude závisieť vojna alebo mier vo svete.“ Všetkým kňazom i veriacim, ktorí sa pravidelne modlievajú Fatimské soboty rovnako úprimne ďakujem. Ďakujeme Svätému Otcovi Františkovi i všetkým, ktorí sa k nemu pridali 25. marca 2022 pri zasvätení ľudstva, a zvlášť Ruska a Ukrajiny Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.
V prežívanom Roku rodiny sa blížime k jeho záveru. Slávnostné ukončenie bude 25. júna (2022) v Ríme a v každej diecéze v nedeľu 26. júna (2022). V našej diecéze uzavrieme Rok rodiny slávnostnou sv. omšou v Poltári o 10,30 hod. Na túto sv. omšu pozývam zvlášť jubilujúcich manželov z našej diecézy. Som vďačný kňazom, ktorí mi zaslali kontakt na jubilantov a mohol som ich aj osobne osloviť svojim pozdravom. Ponúkam aj možnosť záverečnej prípravy, a to od 17. mája, kedy vás všetkých znova pozývam k pobožnostiam (súkromne i spoločne) – budovať Nazaretský dom v každej rodine i v rodine našej diecézy. Do tejto pobožnosti môže byť zahrnutý i úmysel za utečencov z Ukrajiny, aby tak ako sa Svätá rodina mohla z vyhnanstva vrátiť do pokoja Nazaretského domu v rodnej krajine, aby sa tak aj naši bratia a sestry z Ukrajiny mohli v pokoji vrátiť domov.
Možno som spomenul dosť aktivít, o ktorých mnohí ani veľa nevedia. Ale aj tieto aktivity hovoria o synodálnej ceste, ktorej podstatou je modlitba, aby sme svetlom Ducha Svätého spoznávali výzvy času teraz i v budúcnosti. Uvedené aktivity sú všetky výzvou aj pre Cirkev dnešných čias. Preto sa pred záverečným požehnaním pri každej sv. omši modlíme za synodálnu cestu – aby sme spoznali potreby Cirkvi a sveta v dnešnom čase a na ne reagovali. Lebo aj tí, ktorí teraz žijú vo svojich problémoch tu či inde vo svete, potrebujú novú nádej, ktorú Cirkev ponúka silou zmŕtvychvstalého Krista. Je to pozvanie pre každého z nás i pre nás spoločne, aby sme vnímali, „čo Duch hovorí cirkvám“ (Zjv 3,13), teda aj našej Rožňavskej Cirkvi, rodinám i jednotlivcom, a aby sme všetci prispeli k obnove všetkého narušeného a pokazeného.
Nech Ježiš Kristus, ktorý po zmŕtvychvstaní oslovuje apoštolov upokojujúcim: „Pokoj vám“, skrze nás takto osloví aj všetkých ľudí dobrej vôle, aby aj našim pričinením zavládol pokoj v srdciach ľudí i vo svete.
Želám vám požehnané veľkonočné sviatky a žehnám vás v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Mons. Stanislav Stolárik

rožňavský biskup