Najbohatší človek je ten, ktorý má dosť.


Obsah

  1. - Najstaršie dejiny Beňuša
  2. - 1. drevený kostolík v Beňuši
  3. - 2. murovaný kostolík v Beňuši
  4. - 3. murovaný kostol v Beňuši
  5. - Oltáre v beňušských kostoloch
  6. - Kazateľnica v beňušských kostoloch
  7. - Krstiteľnica v beňušských kostoloch
  8. - Beňušské zvony
  9. - Beňušský organ
10. - Samostatná duchovná správa v Beňuši
11. - Farská budova v Beňuši
12. - Škola v Beňuši
13. - Beňušský cintorín

Najstaršie dejiny Beňuša

(spísal Andrej Kliman)


Na romantickom Horehroní rozprestierajúci sa Beňuš nie je nijakou mladou obcou, lebo svojím pôvodom siaha do veľmi ďalekej minulosti. Presný dátum založenia na tento čas síce nepoznáme, ale zato o jeho starobylosti nemôžu byť ani len najmenšie pochybnosti. Už v roku 1380 sa totiž spomína v starej listine osada Beneshawa, ktorá je podľa všetkého totožná s terajším Beňušom, veď Beňuš sa po maďarsky volal Benesháza a toto meno sa nápadne podobá menu v spomenutej listine. V roku 1380 mohol byť Beňuš iba malou osadou, lebo spomenutá listina sa zmieňuje o ňom slovami : „miesto akejsi osady, ktorá sa volá Beneshawa.“ /1/ Či sa v tom čase nazýval Beňušom celý obvod terajšej beňušskej farnosti, to sa nám zistiť nepodarilo. Pravdepodobne však treba pod menom Beňuš rozumieť aj terajšie Braväcovo, Filipovo, Gašparovo, Podholie a Srnkovo, s menami ktorých sa v tých časoch v listinách nestretávame. Všetky tieto obce mohli byť v tých časoch nanajvýš ojedinelými domami, ktoré časom vzrástli na väčšie usadlosti a nakoniec v obce. Preto ich v tejto štúdii aj my budeme označovať spoločným menom Beňuš.
Malou osádkou ostal Beňuš aj po roku 1380 a preto sa nám jeho osude po dlhší čas nezachovali nijaké hodnoverné správy. Cirkevne patril Beňuš od prvopočiatku do breznianskej farnosti, do ktorej voľakedy patrili aj: Bacúch, Polomka, Valaská a terajší Čierny Balog. /2/ Jeho obyvatelia vzhľadom na svoj malý počet po dlhé storočia chodievali do Brezna. V dôsledku toho na poli náboženskom stihol ich teda ten istý osud ako Brezňanov. Keď sa v druhej polovici 16. storočia Brezňania stali evanjelikmi, /3/ spolu s nimi sa evanjelikmi stali aj Beňušania. Katolíkmi ani nemohli ostať, veď vyše sto rokov na široko-ďaleko nebolo katolíckeho kňaza. Ak sa spočiatku aj postavili proti luteranizmu, „hnaní života nevoľou“ neskoršie predsa sa len k nemu pridali. Archívy z tých čias sú veľmi skromné a o týchto udalostiach sa podrobnejšie nezmieňujú. Vizitačná zápisnica Štefana Bartóka z r. 1657 napr. dosť podrobne líči náboženské pomery v Brezne, ale o Beňuši nezmieňuje sa ani len jediným slovom. Nie je však vylúčené, že ho tu treba hľadať pod menom „Handle“, ako sa v tých časoch nazýval Čierny Balog a Beňuš. Či v tej zápisnici pod menom „Handle“ treba rozumieť Č. Balog, alebo Beňuš, prípadne Č. Balog spolu s Beňušom, o tom ešte dnes nemožno povedať rozhodné slovo. Zo spomínaného záznamu sa dozvedáme iba to, že „Handle“ boli majetkom banskobystrickej kráľovskej komory, mali asi 60 obyvateľov evanjelického vyznania a cirkevne patrili do breznianskej farnosti. /4/ Záznam Štefana Bartoka o “Handloch“ môže sa práve tak týkať Čierneho Baloga ako aj Beňuša, lebo v tých časoch sa “Handliami“ vo všeobecnosti nazývalo územie obývané kráľovskými drevorubačmi. Pre nás je dôležitá iba tá skutočnosť, že obyvatelia “Handlov“ boli náboženstva evanjelického. To nám je najlepším dôkazom toho, že v roku 1657 aj obyvatelia Beňuša boli evanjelikmi. evanjelikmi ostali až do roku 1673, keď na území breznianskej farnosti piaristi započali svoju rekatolizačnú činnosť. Táto ich činnosť datuje sa od 4. októbra 1673, keď z rozkazu Banskobystrickej kráľovskej komory chorvátsky plukovník Collalto vojenskou mocou odobral kostol v Brezne evanjelikom a odovzdal ho pod správu piaristov..) /5/ Od tých čias totiž piaristi neúnavne pracovali na rekatolizácii breznianskej farnosti a dopracovali sa na tom poli veľmi krásnych výsledkov. hodnoverné svedectvo vydáva nám o tom matrika konvertitov v Brezne, ktorá je nepopierateľným dôkazom ich rekatolizačnej práce. V tejto matrike v r. 1674 – 1678 stretávame sa aj s takými priezviskami, ktoré sú ešte aj dnes rozšírené v beňušskej farnosti (napr. Kochan, Faško, Macuľa, Pôbiš, Mikovini, Javorčík, Bútora, Caban) /6/ . Tieto mená sme darmo hľadali v súpise breznianskych občanov z roku 1677. /7/ Skrývajú sa teda za nimi obyvatelia terajšej beňušskej farnosti, ktorý sa pričinením piaristov v r. 1674 – 1678 vrátili do lona Cirkvi rímskokatolíckej. V matrike konvertitov v Brezne zavedení sú preto, lebo Beňuš aj v čase rekatolizácie patril do breznianskej farnosti. Dôkazom toho nám je záznam pátra Františka Hanácia v predajnianskej matrike, že v tých bôrlivých časoch k breznianskej farnosti patrili: Bacúch, Beňuš, Horný Hronec / t. j. Čierny Balog/ a Mýto /8/ . Podrobnosti o konverzii Beňušanov sa nám žiaľbohu nazachovali, a preto si dnes nemôžeme o nej urobiť spoľahlivý obraz. Pre nás veľmi zaujímavou je však skutočnosť, že vtedy Beňušania aj medzi breznianskymi radnými pánmi mali svojho zástupcu. Dozvedáme sa to z listu breznianskej fary vyhnaného evanjelického farára Jána Milochovského, ktorá 2. februára 1676 píše: “Na nowý rok obnowila sa wrchnosť Breznianska, majíczí jak Richtára tak čtyr Radnjich Panuw Catholickych. Richtar postaweni jest Franciskus Padliczka z Frasstaku prisslí. Radni Panj Papesstí podle neho gsau neypredneyssý Johannes Pellionis, Poss z Hronca, Czaky z Benusse a Malatinský mladý.“ /9/ Kto to bol Csaky z Beňuša, to sa nám nepodarilo zistiť. Rekatolizačná činnosť breznianskych piaristov bola prerušená r. 1678 prvým povstaním Imricha Tökölyho, ktorý sa v čele nespokojencov so zbraňou v ruke postavil proti Leopoldovi. Za tohto povstania sa breznianskeho kostola zmocnili opäť evanjelici, ale mali ho iba niekoľko týždňov resp. mesiacov. Po porážke I. Tökölyho pri Sv. Kríži nad Hronom (2. 11. 1678) museli ho totiž vrátiť piaristom, ktorí sa po krátkom exile vrátili do Brezna. Ako prežíval Beňuš toto krvavé povstanie, to sme nikde nenašli zaznamenané. Do návratu piaristov do Brezna zaiste podliehal pod duchovnú správu breznianskeho evanjelického farára a potom sa zasa dostal pod právomoc piaristov. Jeho obyvatelia neostali však dlho katolíkmi a čoskoro prestúpili na evanjelickú vieru. V roku 1683 vypuklo totiž druhé povstanie I. Tökölyho a na brezniansku faru opätovne bol dosadený evanjelický farár Ján Milochovský a po ňom Peter Sexti, ktorí vykonávali farársku právomoc aj v Beňuši. /10/ Ich pričinením Beňušania stali sa evanjelikmi a ostali nimi až do potlačenia druhého tökölyovského povstania. Keď v roku 1688 po zlikvidovaní druhého tökölyovského povstania prestúpili všetci na katolícku vieru. Nad slnko jasnejšie nám to dokazuje záznam v matrike konvertitov v Brezne, kde sa píše : „Odo dňa 21. septembra do Božieho narodenia r. 1688 konvertovali všetci Beňušania. /11/ Ani potom však neostali natrvalo katolíkmi, lebo za povstania Františka Rákoczyho II. 30. 11. 1705 brezniansku faru zasa okupovali evanjelici. /12/ Katolíckeho kňaza v Brezne nebolo a duchovnú správu v Beňuši viedol tiež tamojší evanjelický farár. Spod tejto evanjelickej duchovnej správy sa vymanili až 29. 11. 1709, keď po porážke Františka Rákoczyho II. brezniansky kostol prešiel definitívne do rúk katolíkov. Nateraz nemožno zistiť, či sa v r. 1705 – 1709 stali evanjelikmi všetci Beňušania, alebo len podaktorí. Záznamy zo spomenutých rokov sú totiž tak kusé, že na ich základe nemožno dať uspokojivú odpoveď. Nateraz za isté môžeme pokladať iba to, že v r. 1713 boli už všetci Beňušania katolíkmi. Dosvedčuje nám to vtedajšia vizitačná zápisnica, v ktorej čítame: „V Beňuši sú všetci katolíkmi.“ /13/ Po spomenutých viacnásobných premenách Beňušania už potom ostali katolíkmi až po naše časy a vo svojom katolíckom presvedčení nikdy nezaváhali. Dnes nám to už ani len uveriť nechcú, že ich predkovia boli voľakedy evanjelikmi. Koľko obyvateľov mal Beňuš po potlačení rákoczyovského povstania, to sme nike nenašli zaznamenané. Vizitačná zápisnica z r. 1733 Beňuš menom ani len nespomína, môžu sa naň vzťahovať iba slová : „Filiálkami bez kostola patriacimi k tejto farnosti (breznianskej) sú domčeky drevorubačov banskobystrickej komory, ktoré sú roztratené kdekade po horách vo vzdialenosti poldruhej hodiny. /14/ Tento záznam môže sa však týkať Čierneho Balogu práve tak ako aj Beňuša. Ani len najmenšia pochybnosť však nemôže byť o tom, že počet obyvateľov Beňuša rýchlo vzrastal. Veď v roku 1754 mal už Beňuš 478 k sv. spovedi pristupujúcich a 95 k spovedi ešte nepristupujúcich katolíckych osôb. /15/ Celkový počet jeho občanov v tom čase činil teda 573 duší. Tohto rýchleho vzrastu jeho obyvateľstva povšimla si už predtým banskobystrická kráľovská komora a preto rozhodla pre Beňuš postaviť drevený kostolík, aby jeho obyvatelia po nedeliach a vo sviatky nemuseli až do Brezna putovať na služby božie.

Prvý drevený kostolík v Beňuši


O prvom kostolíku v Beňuši sa nám zachovalo niekoľko hodnoverných archiválnych záznamov, takže si ešte aj dnes môžeme o ňom utvoriť dosť presný obraz. Prvú správu nachádzame o ňom vo vizitačnej zápisnici z r. 1754, v ktorej čítame : „K tejto farnosti (breznianskej) patria kaplnky vo filiálkach Hronec (t.j. Č. Balog, resp. Krám) a Beňuš.“ /16/ Potom nasleduje správa o hrončianskom (čiernobalockom, resp. krámskom kostolíku) a po nej správa tohto znenia: „ O stave kaplnky v Beňuši. Kostol je zasvätený sv. Krížu, ostatné ako u hrončianskej kaplnky.“ /17/ Podľa tejto poznámky vzťahujú sa teda naň slová: „Nebol posvätený, ani znesvätený, celý je drevený, je v ňom jeden oltár a jeden oltárny kameň s neporušenou pečaťou. Postavený bol Jej Veličenstvom a slávnou banskobystrickou komorou bez akýchkoľvek dôchodkov... Po nedeliach a vo sviatky konávajú sa v ňom obety sv. omše a katechetické kázne.“ /18/ Z tohto stručného záznamu vysvitá, že r. 1754 stál už v Beňuši drevený kostolík sv. Kríža, ktorý postavila banskobystrická kráľovská komora. Čas postavenia tohto kostolíka nám spomínaná vizitačná zápisnica neudáva. Druhá správa o tomto kostolíku sa nám zachovala v súpise breznianskej farnosti z r. 1761 a znie takto: „Stojí tu kostol postavený nákladom banskobystrickej banskej komory v r. 1748, ktorý bol na základe vikariátneho povolenia v tom istom roku aj požehnaný. Doteraz nie je posvätený. Zasvätený je povýšeniu sv. Kríža. Celá budova tohto kostola je zhotovená z dreveného materiálu a opatrená dreveným stropom. Je sedem siah dlhá, štyri siahy široká a tri siahy vysoká. Celá je dreveným chórom vybavená. Je v nej iba oltár sv. Kríža s neporušeným oltárnym kameňom. V jej blízkosti je cintorín, ktorý však nijak nesúvisí s kostolom. Aj ten je požehnaný, dostatočne veľký s dreveným plotom ohradený. Organa tu niet. Obyvatelia tohto miesta sú všetci bez výnimky katolíci. Dospelých od 8 rokov je tu 454, detí pod 8 rokov 123, dovedna je tu 577 duší.“ /19/ Z tejto druhej správy sa dozvedáme, že sa prvý beňušský kostolík nachádzal v blízkosti cintorína.
Tretia správa o prvom kostolíku nachádza sa v Súpise mesta Brezna z r. 1766 a znie takto: „Breznianska farnosť rozprestierajúca sa na území slobodného kráľovského mesta má päť obcí: tri osady kráľovských drevorubačov, totiž Hronec, Beňuš a Bacúch – dedinku Mýto, podriadenú mestu a Jarabú, kde bývajú niekoľkí súkromní urburárni robotníci. V týchto obciach neboli postavené nijaké kostoly, ľudia chodievali z nich na služby Božie do Brezna, kým v r. 1748 – 1749 v spomenutých osadách drevorubačov neboli postavené kostolíky, ktoré sa dnes pokladajú za akési filiálky.“ /20/ Správa sa zmieňuje potom o Beňuši slovami: „Blízka osada drevorubačov Beňuš je vzdialená od materského kostola na dve hodiny. Patronátne právo patrí v nej Jej posvätnému Veličenstvu ... Aj v tejto osade drevorubačov vidieť stáť drevený kostol, ktorý je cirkevným náradím, vnútornou výzdobou a jedným zvonom slušne vybavený. /21/ je to síce veľmi stručná správa, ale kvôli úplnosti predsa ju len uvádzame.
Štvrtú správu o prvom beňušskom kostolíku našli sme v Súpise breznianskej farnosti z roku 1774 a v nej sa hovorí: „Druhou filiálkou (Brezna) je Beňuš. Filiálka zvaná Beňuš je vzdialená od materského kostola na poltretej hodiny. Patronátne právo patrí v nej slávnej banskobystrickej banskej komore. Celá budova (tamojšieho) kostola je drevená a nákladom slávnej banskobystrickej komory postavená bola r.1747. Vyzdobená a náradím vybavená vzhľadom na chudobu miesta je dosť skromne a potrebuje opravu tak na zruinovanej sakristii ako aj na hlavnom oltári.“ /22/ Citovaný Súpis brenianskej farnosti na rozdiel od súpisu z r. 1761 postavenie prvého kostolíka kladie do r.1747, lebo sa pravdepodobne už vtedy začalo s prípravami na jeho stavbu. Podľa jeho údajov v r. 1774 prvý beňušský kostolík už bol značne ohlodaný ničivým zubom času a najmä jeho sakristia a hlavný oltár si už vyžadovali dôkladnejšiu opravu. Piatu správu o prvom beňušskom kostolíku obsahuje Súpis breznianskej farnosti z r. 1778, kde sme našli zaznamenané toto: „Štvrtá filiálka (Brezna), kráľovská to osada drevorubačov Beňuš, vzdialená je od materského kostola na dve hodiny cesty. Zemepánom v nej je kráľovské mesto Brezno, na ktorého pozemkoch stojí táto osada drevorubačov. Patronátne právo v nej však patrí slávnej banskobystrickej kráľovskej komore. K spovedi pristupujúcich osôb v tejto filiálke je 483 a všetky sú katolíckeho náboženstva. Budova (tamojšieho) kostola je celá drevená, postavená bola slávnou banskobystrickou kráľovskou komorou v r. 1748 a je už natoľko zruinovaná, že by namiesto nej už nanajvýš bola potrebná nová, ako to už rozhodlo Jej posvätné Veličenstvo. /23/ Z citovaného záznamu vidieť, že beňušský kostol v r. 1778 bol už na rozpadnutie, lebo jeho drevený stavebný materiál pod vplyvom poveternosti už podliehal úplnej skaze. Preto bol už potrebný nový murovaný kostol, ktorý by už aj svojimi rozmermi lepšie vyhovoval potrebám stále stúpajúceho počtu beňušského obyvateľstva. Potrebné kroky ohľadne stavby tohto kostola boli už aj urobené, ba panovníčka už dala aj povolenie na jeho stavbu. Stavebné práce však ešte neboli započaté, lebo ešte pravdepodobne neboli skončené všetky prípravy na ich započatie. Beňušania sa už s najlepšími nádejami mohli dívať do budúcnosti, lebo stavba ich nového kostola bola už len otázkou krátkeho času. V svojich nádejach sa ani nesklamali, lebo o dva roku neskoršie namiesto prvého dreveného kostolíka bol v ich obci postavený druhý murovaný kostolík, po ktorom všetci tak veľmi túžili. Porovnaním všetkých vyššie citovaných správ dochádzame k presvedčeniu, že prvý drevený kostolík v Beňuši bol postavený s dovolením kráľovnej Márie Terézie nákladom banskobystrickej banskej komory r. 1748 a v tom istom roku bol aj požehnaný. Kráľovské povolenie najeho stavbu udelené bolo asi už r. 1747 a vtedy sa pravdepodobne započali aj prípravné stavebné práce, preto niektoré archiválne záznamy kladú jeho stavbu do r. 1747. V roku 1749 mohli už dokončovať na ňom iba tie práce, ktoré v predchádzajúcom roku už dokončené byť nemohli. Nesprávne je teda tvrdenie Historického schematizmu z r. 1876, že prvý drevený kostolík v Beňuši bol postavený až v r. 1753. /24/

Druhý murovaný kostolík v Beňuši                                                 foto>>


Keďže sa prvý drevený kostolík v Beňuši pre svoju zruinovanosť už viac nehodil na bohoslužobné účely, v r. 1780 bol rozobratý a namiesto neho postavený bol banskobystrickou kráľovskou komorou pre tamojších veriacich nový väčší murovaný kostolík. Hodnoverný záznam nachádzame o tom vo vizitačnej zápisnici z r. 1783, v ktorej čítame: „Na tomto mieste s povolením blahej pamäti kráľovnej Márie Terézie v r. 1747 slávnou banskou komorou bola postavená drevená svätyňa, v r. 1780 po zrúcaní dreveného kostolíka na vhodnom kopci postavený bol však tou istou slávnou banskou komorou kostol z kamenia lenže bez akéhokoľvek majetku.“ /25/ O tomto murovanom kostolíku zmieňuje sa tá istá vizitačná zápisnica slovami: „Zasvätený je Narodeniu Panny Márie, je iba požehnaný, nie je posvätený, ani znesvätený. Budova kostola je v dobrom stave, z kameňa bol postavená r. 1780, je 12 siah dlhá, a je trošku pritesná pre toľký počet ľudí. Je v nej iba jeden stály oltár a len jeden oltárny kameň... Tento kostol je čistý, prach v ňom utierajú kostolníci. V nedeľu ráno, alebo v sobotu večer zametajú ho dievčatá. Od svojho postavenia v r. 1780 nebol vybielený. Sedadlá, čiže lavice sú v ňom pekne usporiadané a nič sa od nich neplatieva. Svätostánok na jeho oltári je dôstojný, dobre uzavretý a vo vnútri slušne vyzdobený. V sakristii je mriežkami opatrená spovedelnica bez dvierok, ktorá včas spovedania polonahých detí v zimnom období odnášaná býva do farskej budovy…“ /26/ Na inom mieste tej istej vizitačnej zápisnice ďalej čítame: „Odbavujú sa tu služby Božie po nedeliach a vo sviatky a pred nimi mravoučné alebo katechetické kázne, po ktorých bývajú sv. omše častejšie až do obetovania spievané.“ /27/ Z citovanej vizitačnej zápisnice nad slnko jasnejšie vyplýva, že tento druhý kostolík v Beňuši bol od prvopočiatku primalý. Jeho rozmery nepostačovali na pojatie všetkých veriacich, lebo k Beňušanom pribudli Bacúšania, ktorí po jeho dostavaní, boli odtrhnutí od Polomky a pripojení k Beňušu. Nepodvratiteľným dôkazom toho sú nám slová: „V tejto filiálke (Beňuš) je 1017 duší – v Beňuši 710 a v Bacúchu 307. Z nich k sv. spovedi pristupujúcich je dovedna 827 a nepristupujúcich 190. V Beňuši k sv. spovedi pristupujúcich je 605 a nepristupujúcich 105, v Bacúchu k sv. spovedi pristupujúcich je však 222 a nepristupujúcich 85. Všetci hovoria rečou slovenskou. Je to ľud Bohu oddaný, v navštevovaní kostola usilovný, voči farárovi úctivý, o základoch viery dostatočne poučený. Farárovi nie je povinný dávať nijakú odmenu. Richtára tu niet, ale namiesto neho ustanovovaný býva majster drevorubačov. Okrem toho slobodou slobodnou voľbou drevorubačov bývajú každoročne zvolení v Beňuši dvaja a v Bacúchu dvaja skupinoví majstri, ktorí dozerajú na prácu ostatných. Ani jeden z nich však neskladá v kostole prísahu.“ /28/
Toľkoto nám hovorí o beňušskom kostole a ľude vizitačná zápisnica z r. 1783, v ktorej sa po prvý raz stretávame s názvami Filipovo, Gašparovo, Pôbišovo, Braväcovo, Srnkovo a Podholie. /29/ V tom čase Beňuš ešte nebol samostatnou farnosťou a ešte vždy bol filiálkou breznianskej farnosti. Ďalšia vizitačná zápisnica sa nám zachovala z r. 1805, keď už Beňuš bol samostatnou farnosťou. Táto zápisnica postavenie druhého murovaného kostolíka v Beňuši kladie omylom do r. 1778. Jej pisateľ pravdepodobne nemal poruke vizitačnú zápisnicu z r. 1783 a preto chybne vpísal do nej rok postavenia druhého beňušského kostolíka. Veď v r. 1778, ako sme sa už zmienili, bol udelený len kráľovský súhlas k jeho stavbe, stavebné práce boli prevedené až o dva roky neskoršie. Vizitačná zápisnica z r. 1805 zmieňuje sa o druhom beňušskom kostolíku slovami: „Beňušský kostol bol z tvrdého materiálu t.j. z kamenia v r. 1778 postavený... Patronátne právo pri ňom má Jeho Veličenstvo, ktoré ho aj skutočne vykonáva s láskavým znášaním jeho bremien. Tento kostol s výnimkou zasklepeného chóru opatrený je stropom tzv. štukatúrou a nie je vymaľovaný ani vyzdobený. Na jeho stene zavesený je len holý obraz nad oltárom. Pred oltárom a medzi lavicami vydláždený je tehlami. Pokrytý je šindľami... Má iba jednu vežu postavenú v priečelí. Je prostrednej výšky a šírky primerane veľkosti kostola. Pokrytá je šindľami a potrebovala by opravu... Sakristia postavená je z východnej strany za oltárom, je primalá, opatrená je dvomi oblokmi, je teda jasná a suchá... Beňušský kostol bol r. 1778 nákladom slávneho patronátu banskej komory na počesť najsvätejšieho narodenia prebl. Panny Márie postavený a požehnaný. Je v ňom len jeden oltár zasvätený najsvätejšiemu narodeniu prebl. Panny Márie, ktorý je len požehnaný. Ku kostolu nie sú pristavané nijaké kaplnky. Jeho chór je štyri a pol siahy dlhý, sedem stôp široký. V obvode beňušskej farnosti nenachádzajú sa nijaké filiálne kostoly. (Beňušskí) farníci tak v materskej obci ako aj vo filiálnych obciach sú reči slovenskej a náboženstva rímskokatolíckeho. Medzi nimi nie sú zamiešaní inoverci s výnimou z Brezna pochádzajúceho košíkara Jána Kundráka, ktorý ako remeselník pracuje vo farnosti. Čisto katolíckych manželských párov je vo farnosti 227. Počet k spovedi pristupujúcich katolíckych osôb činí vo farnosti 903, nepristupujúcich však 487. Celkový počet katolíckych osôb je 1390.“ /30/ Keď údaje tejto vizitačnej zápisnice porovnáme s údajmi vizitačnej zápisnice predchádzajúcej, ľahko sa môžeme presvedčiť o tom, že na druhom beňušskom kostolíku od r. 1783 do r. 1805 neboli prevedené nijaké väčšie zmeny. Iba krov na jeho veži poškodil značnejšie ničivý zub času. K dôskladnejšej oprave tohto krovu došlo až r. 1810, keď nákladom banskobystrickej komory súčasne s ním bola opravená aj strecha kostola. /31/
Vizitačná zápisnica z r. 1822 ohľadne beňušského kostolíka neprináša už vlastne nič nového, konštatuje iba niektoré trhliny na jeho budove. Inak opakuje lem údaje predchádzajúcej vizitačnej zápisnice. Zato však pred len vynímame z nej túto časť: „Tento kostol postavený je z dobrého materiálu a až po zasklepený chór opatrený je stropom zvaným štukatúrou, nikde nie je vymaľovaný a pred oltárom a medzi lavicami dláždený. Má pevné múry, ktoré nie sú podopreté stĺpmi. Pokrytý je šindľami a na svojej zadnej stane nad svätyňu je krížom ozdobený... V jeho priečelí nachádza sa veža prostrednej výšky a šírky, ktorá je primeraná malým rozmerom kostola a pokrytá šindľami... Výstup do veže je z chóru. Tento kostol bol nákladom slávneho patronátu banskobystrickej komory r. 1778 na počesť najsvätejšieho narodenia prebl. Panny Márie postavený a je len požehnaný.“ /32/ Z poslednej vety citovanej časti vidieť, že pisateľ tejto vizitačnej zápisnice rok postavenia beňušského kostolíka bez akejkoľvek kritiky vypísal z vizitačnej zápisnice z r. 1805, ktorá ho udáva nesprávne. V ďalšej časti spomenutej vizitačnej zápisnice nachádza sa o beňušskom kostolíku záznam záznam tohto znenia: „Na viacerých miestach dlažby kostola a na všetkých oblokoch vidieť trhliny, jeho steny sú však mokré a potrebujú byť vybielené. Tento kostol má murovaný chór, na ktorom sa nachádza z veľkej časti už poškodený organ o štyroch mutáciách... Farníci tohto kostola tak v materskej obci ako aj vo filiálnych obciach hovoria jednou rečou t.j. slovenskou a sú len náboženstva rímskokatolíckeho... Katolíckych manželských párov je v celej farnosti 315. K spovedi pristupujúcich je z nich 1102 a nepristupujúcich 509. Celkový počet katolíkov tu činí 1611.“ /33/
Z citovanej vizitačnej zápisnice nad slnko jasnejšie vysvitá, že ani medzi rokmi 1805 a 1822 nedošlo v beňušskom kostole k nijakým podstatným zmenám. Jedinou jeho novinkou bol veľký luster, ktorý bol r. 1813 zakúpený z milodarov farníkov. /34/
Banskobystrický biskup Anton Makay na koniec vizitačnej zápisnice z r. 1822 pripísal poznámku tohto znenia: „Hoci je táto farnosť spolu so svojím kostolom aj novšieho pôvodu, t.j. iba 1780 zriadená, pri príležitosti kanonickej vizitácie sme sa presvedčili, že jej kostol nemôže pojať ani len polovicu farníkov, ktorých počet vzrástol už na 1600 duší. Preto by bolo nanajvýš potrebné nejka rozšíriť tento kostol. Ohľadne tohto, vyplnenia trhlín na kostolných múroch a opravy značne poškodeného organa zakročíme u najvyššieho úradu grófstva.“ /35/ Biskup Anton Makay potom zaiste aj zakročil na patričnom mieste, ale jeho zákrok asi nebol korunovaný očakávaným úspechom. Trhliny na kostolných múroch bol síce azda vyplnené, organ bol pravdepodobne opravený, ale pritesný kostolík v Beňuši nebol rozšírený. Muselo uplynúť ešte plných 117 rokov, kým sa jeho zväčšenie horko-ťažko uskutočnilo. Záznamy o jeho osude za tých 117 rokov sú však veľmi skromné, takže tu môžeme spomenúť iba to najdôležitejšie z jeho ďalšej minulosti.
Roku 1853 bol vybielený a opravené boli jeho lavice. /36/ roku 1856 zakúpený bol do neho nový luster, ktorý bol zaplatený zo zbierky farníkov. /37/ Roku 1863 bol škridlicou pokrytý, znovu vybielený a jeho veža bola hodinami ozdobená. /38/ Jeho rozmery sa však nezmenili, takže ani len zďaleka nemohol pojať všetkých beňušských farníkov. Pritesný bol aj po r. 1863, keď si Bacúšania postavili svoj vlastný kostolík. Veď v roku 1876 bolo v beňušskej farnosti až 2623 katolíckych duší, lebo od r. 1822 až o 1000 osôb vzrástol počet jej obyvateľstva. Dôkazom toho nám je prehľadná tabuľka, ktorú tu pre zaujímavosť uvádzame: /39/

Obec
Duší
Beňuš
494
Bacúch
856
Braväcovo
490
Filipovo
160
Gašparovo
207
Pôbišovo
211
Podholie
118
Srnkovo
87
 
Aj po odpočítaní Bacúšanov do obvodu beňušského kostola patrilo ešte vždy 1767 duší, t.j. o 1156 viac ako roku 1822. Odpomôcť nedostatku miesta nebolo možno v ňom ani bináciou, lebo značná časť farníkov ešte aj tak musela ostať v nedeľu a vo sviatok bez sv. omše. Veď jeden z jeho kňazov musel chodievať aj do Bacúcha, ktorý aj po r. 1863 ostal jeho filiálkou.
Po roku 1876 zasluhujú našu pozornosť v beňušskom kostole už len tieto zmeny:
Roku 1879 prevedená bola oprava jeho oltára, ktorý dostal nový svätostánok. /40/ Roku 1881 bol nanovo pokrytý celý okrem veže /41/ a roku 1888 pribudol do neho druhý oltár Božského Srdca. /42/ Roku 1889 z jedného obloka bol urobený vchod do jeho sakristie /43/ a r. 1890 zakúpený bol do neho nový organ. /44/ Roku 1895 zriadená bola v ňom krížová cesta /45/ a r. 1902 spolu s vežou bol nanovo pokrytý. /46/ Roku 1912 bol vymaľovaný, zakúpený bol do neho nový luster a postavená bola v ňom lurdská jaskyňa. /47/ Prvá svetová vojna pripravila ho o 3 zvony v r.1917 a o rok neskoršie aj o organové píšťale. /48/ Hoci druhý murovaný kostolík v Beňuší bol od prvopočiatku pritesný a nestačil pojať všetkých svojich, akoby zázrakom prežil napoleonské vojny začiatkom 19. storočia, maďarskú revolúciu v r. 1848 – 1849, ba ešte aj prvú svetovú vojnu v r. 1914 – 1918, takže sa dožil aj utvorenia Československej republiky po jej ukončení v pôvodných svojich rozmeroch. Lenže aj v nových pomeroch uplynulo ešte plných 20 rokov prevedených bolo na ňom niekoľko zmien, ktoré za potrebné držíme tu zaznamenať.
R. 1923 pokrytá bol jedna /49/ a r. 1925 druhá polovica jeho strechy. /50/ R. 1931 dostal elektrické osvetlenie. /51/ R. 1933 bol vymaľovaný a namiesto starej drevenej pristavaná bola k nemu murovaná predsieň. /52/ R. 1936 pokrytá bola jeho sakristia terovým papierom. /53/ V tom istom roku si však Bacúšania zväčšili svoj kostolík a táto udalosť dala silný impulz aj k zväčšeniu beňušského kostolíka. Príklad Bacúšanov totiž natoľko povzbudil Beňušanov, že sa o dva roky neskoršie aj oni rozhodli pristúpiť k zväčšeniu svojho kostolíka.
Druhý murovaný kostolík v Beňuši v pôvodných svojich rozmeroch stál od r. 1780 do r. 1939, keď bol dohotovený terajší tretí kostol v Beňuši.

Tretí murovaný kostol v Beňuši                                                 foto »


Tento kostol nie je úplne novou budovou, lebo vznikol iba rozšírením a adaptáciou druhého beňušského kostolíka. Druhý beňušský kostolík tvorí vlastne jeho svätyňu, ale jeho loď je novou stavbou. Jeho postavenie bolo životnou potrebou beňušskej farnosti, lebo, ako sme videli, druhý jej kostolík od prvopočiatku nevyhovoval duchovným potrebám tak početných jej farníkov. Najlepším dôkazom toho nám je záznam z r. 1932, v ktorom čítame: „V nedeľu a vo sviatky tak farský ako aj filiálny kostol je preplnený a premnohí nútení sú modliť sa okolo kostola pre nedostatok miesta.“ /54/ Záznam podobného znenia máme aj z roku 1934 a vtedajší správca beňušskej fary trpko si v ňom narieka slovami: „V nedeľu a vo sviatok pre nedostatok miesta celé húfy musia byť pod sv. bohoslužbami mimo kostola.“ /55/
O zväčšení druhého beňušského kostola začalo sa vážnejšie uvažovať r. 1935 a vtedajší správca fary zmieňuje sa o tom slovami: „ Začiatkom mája začíname akciu na rozšírenie kostola v Beňuši. Ľudia peňazí nemajú a preto treba peniaze zadovážiť inakšie. Pomaly. Predložil som preto cirk. výboru návrh, ako zozbierať potrebné peniaze na rozšírenie. Znel takto: Každý dospelý človek obetuje na rozšírenie kostola mesačne 50 halierov. Tieto peniaze pozbierajú horliteľky ruženca. Veriaci na to pristali! Takýmto spôsobom pozbierame ročne asi 7000 Kč, za 5 rokov 40, za 10 rokov 85 tisíc korún. Ľudom sa nevidí obetovať po 50 halieroch a radšej sú ochotní obetovať viac, len aby sa kostol staval. So súhlasom veriacich sme preto rozhodli, že sa bude zbierať od každého viac. Na jednu rodinu sme určili náklad 300 Kč, ktoré si môže splácať mesačne podľa možnosti.“ /56/ Po tomto rozhodnutí započalo sa so zbierkou príspevkov na kostol, ktorá napriek vtedy panujúcej nezamestnanosti veľmi sľubne pokračovala. Začiatkom roku 1938 táto zbierka obnášala už 50000 Kč v hotovosti, takže sa mohlo prikročiť k práci. Plány na rozšírenie kostola vypracoval ing. Stanislav Uher z Brezna, ktorý aj stavbu prevádzal. /57/ S prípravnými prácami začalo sa začiatkom mája r. 1938 a potom sa pristúpilo ku kopaniu fundamentov. Posviacka základného kameňa k tretiemu kostolu konala sa 11. júna 1938. Vykonal ju vdp. Jozef Šimuni asesor – farár a slávonostným kazateľom bol pri nej beňušský rodák Eugen Citterberg. /58/ Po nej už stavba rýchlo pokračovala, hoci sa na oblohe medzinárodného života zjavovali aj zlovestné mračná. Neznemožnila ju ani tá okolnosť, že v septembri bola vyhlásená mobilizácia. Bola iba prerušená na nejaký čas, lebo nebolo možno dostať murárov. Neskoro v jeseni stavebné práce pokročili však už tak ďaleko, že v zime bolo možno v rozšírenom kostole odbavovať služby Božie na provizórnom oltári. Stavebné práce dokončené bol až v roku nasledujúcom, takže sa 15. augusta 1939 mohla konať posviacka tretieho beňušského kostola. Vykonal ju generálny vikár František Mesík – Vajda a slávnostným kazateľom bol pri nej svätoondrejský (časť Brusna - pozn. red.) farár Alojz Gocník. /59/
Veriaci beňušskej farnosti 15. augusta 1939 doložili sa teda konečne väčšieho, dôstojnejšieho a impozantnejšieho kostola, po ktorom po celé desaťročia márne túžili ich predkovia.

Oltáre v beňušských kostoloch


V prvom drevenom beňušskom kostolíku bol iba jeden oltár. Postavený bol v r. 1748 a zasvätený sv. Krížu. Zachovalo sa nám však o ňom veľmi málo správ, takže si nemôžeme o ňom utvoriť spoľahlivý obraz. Kanonická vizitácia z r. 1754 hovorí, že v beňušskom kostole je „jeden oltár a jeden oltárny kameň s neporušenou pečaťou.“ /60/ To isté čítame aj v Súpise breznianskej farnosti z r. 1761, ktorá v súvislosti s kostolnou budovou hovorí: „Je v nej iba oltár sv. Kríža s neporušeným oltárnym kameňom.“ /61/ Pravdepodobne bol to len skromný oltár bez akejkoľvek umeleckej ceny, preto nenachádzame o ňom bližšie údaje. V roku 1774 bol už poškodený a potreboval opravu. /62/ Z roku 1778 nezachovali sa nám o ňom nijaké záznamy. Prvý beňušský oltár sv. Kríža odstránený bol v r. 1780 spolu s dreveným kostolíkom a nezachovala sa nám z neho nijaká pamiatka.
V druhom murovanom kostolíku v Beňuši bol spočiatku tiež len jeden oltár z r. 1780, ktorý bol zasvätený narodeniu prebl. Panny Márie. Kanonická vizitácia z r. 1783 zmieňuje sa o ňom slovami: „Je v nej (t.j. v budove kostola) iba jeden oltár a len jeden oltárny kameň… Svätostánok na oltári je dôstojný, dobre uzavretý a vo vnútri slušne vyzdobený.“ /63/ Akiste to bol len oltár veľmi skromný, lebo v kanonickej vizitácii z r. 1805 čítame: „Na jeho stene (t.j. kostola) zavesený je len holý obraz nad oltárom.“ /64/ Inak sa o oltári tá istá kanonická vizitácia zmieňuje slovami: „Je v ňom len jeden oltár zasvätený najsvätejšiemu narodeniu prebl. Panny Márie, ktorý je len požehnaný.“ /65/ V kanonickej vizitácii z r. 1822 čítame o tomto oltári záznam tohto znenia: „V tomto kostole nenachádzajú sa nijaké bočné oltáre, je v ňom len hlavný oltár zasvätený najsvätejšiemu narodeniu prebl. Panny Márie, ktorý je iba požehnaný a má neprikrytá drevené schody. Tento oltár opatrený je obrazom narodenia prebl. Panny Márie, o ktorom nevedno, či bol biskupom, alebo niekým iným požehnaný.“ /66/ Pôvodný jeho obraz visel na stene do r. 1853, keď bol odtiaľ odstránený. Svedčí nám o tom záznam vo farskej kronike, ktorý znie takto: „4. septembra 1853 sňatý bol z oltára farského kostola starý obraz a nahradený bol novým. Tento nový obraz namaľoval maliar František Horák v Pešti a vyplatilo sa zaň 180 zl. bežnej meny. Z toho vysvitá, že obraz na mieste v Beňuši stál dovedna 238 zl. bežnej meny. Namaľovanie obrazu obstaral Jeho spektabilita p. František Lopušný, profesor dogmatiky na cisárskej kráľovskej univerzite v Pešti. Potrebné peniaze zozbieral miestny farár v Beňuši Albert Branich.“ /67/ V roku 1879 musel byť celý hlavný oltár obnovený, lebo bol už vo veľmi dezolátnom stave. Pri tej príležitosti dostal celkom svätostánok v bielej alabastrovej farbe, ktorý bol bohato pozlátený. Okrem toho dostal 6 svietnikov z čínskeho striebra a dva ramenné svietniky. Staré figúrky anjelikov boli odoslané do Viedne, kde boli obnovené a pozlátené. Celá obnova oltára stála 471 zl. 18 kr. Obnovený oltár posvätený bol 8. septembra 1879 na patrocinium beňušského kostolíka breznianskym farárom Ignácom Vittkom, ktorý bol okresným vice-arcidiakonom. Celý náklad bol uhradený farníkmi, ktorí na ten cieľ chystali palivové drevo v štátnych lesoch. /68/ Bočný oltár do druhého beňušského kostolíka pribudol až r. 1888, aby dvaja kňazi mohli v ňom slúžiť sv. omšu súčasne. Zasvätený bol Božskému Srdcu Ježišovmu a zakúpený prostredníctvom oltárneho spolku v Budapešti. Jeho posviacku vykonal 30. júna 1889 brezniansky farár Ignác Vittko. /69/ Hlavný oltár tretieho beňušského kostola je dielom Jozefa Weissa, rezbára z Banskej Štiavnice a postavený bol v decembri 1938. /70/ O druhom oltári pred sakristiou sa farská kronika nezmieňuje ani len slovom. Preto ani my tu neudávame o ňom bližšie dáta.

Kazateľnica v beňušských kostoloch


V prvom drevenom kostolíku v Beňuši kazateľnica asi nebola, lebo v zachovaných záznamoch nenachádzame o nej nijakú zmienku. Ani nebola v ňom potrebná, lebo kostolík mal ozaj nepatrné rozmery. Kňaz bez akejkoľvek námahy mohol v ňom kázať veriacim aj od oltára.
V druhom murovanom beňušskom kostolíku bola však už aj kazateľnica, lebo v kanonickej vizitácii z r. 1822 čítame o nej tieto slová: „Tento kostol má na strane evanjeliovej kazateľnicu, ktorá je postavená severným smerom. Zo sakristie treba na ňu ísť cez kostol.“ /71/ Táto kazateľnica stála už pravdepodobne v ňom od r. 1780, ale kanonické vizitácie z r. 1783 a 1805 sa o nej nezmieňujú.
V treťom beňušskom kostole je kazateľnica na epištolnej strane a obrátená je južným smerom (po II. vatikánskom koncile bola zrušená – pozn. red.). Kňaz zo sakristie musí ísť na ňu cez kostol, ako to bolo aj v druhom beňušskom kostolíku. O jej pôvodcovi žiaľbohu nemáme po ruke nijaké hodnoverné informácie.

Krstiteľnica v beňušských kostoloch


V prvom drevenom kostolíku v Beňuši krstiteľnica nebola, preto nenachádzame o nej nijaký záznam. Ani v druhom murovanom beňušskom kostolíku spočiatku nebola krstiteľnica, lebo kanonická vizitácia z roku 1783 výslovne podotýka: „Krstiteľnice niet.“ /72/ V kanonickej vizitácii z roku 1805 spomína sa však v ňom už aj krstiteľnica slovami: „Krstiteľnica je spolovice do steny vysekaná a z tehál zhotovená, dvierkami uzavretá, nie je však ozdobená nijakou sochou a nijakým obrazom.“ /73/ Postavená bola pravdepodobne ešte r. 1786, keď sa beňušský kostolík stal farským kostolom. Nejaké iné záznamy o tejto krstiteľnici sme nikde nenašli.
V treťom kostole v Beňuši je už nová krstiteľnica, ale bližšie dáta o nej nateraz nemáme po ruke.

Beňušské zvony


Či už prvý beňušský kostolík mal aj nejakú vežičku, to sme nikde nenašli zaznamenané. Pravdepodobne ju však mal, lebo podľa Súpisu breznianskej farnosti z r. 1766 mal aj svoj vlastný zvon. /74/ Tento najstarší zvon bol vytiahnutý r. 1780 aj na vežu druhého beňušského kostolíka, lebo vo vizitačnej zápisnici z r. 1783 čítame: „Má… jeden zvon, o ktorom nevedno, či bol požehnaný.“ /75/ Podľa vizitačnej zápisnice z r. 1805 vážil údajne 120 libier (1lb = 0,454 kg) a bol na ňom nápis: Jozef Michal – Ján Zechenter v B. Bystrici roku 1749. /76/ Zasvätený bol teda sv. Jozefovi a sv. Michalovi a pochádzal z roku 1749. V roku 1800 pribudol k nemu do veže druhého beňušského kostola druhý zvon vo váhe 217 libier, na ktorom bol nápis: Ulial František Lytman v B. Bystrici roku 1800 na počesť mena prebl. Panny Márie. Zakúpený bol nákladom beňušských drevorubačov. /77/ Tieto dva zvony spomína tými istými slovami aj vizitačná zápisnica z r. 1822 /78/ , čo je dôkazom, že sa počet zvonov od r. 1805 nezmenil. Koncom apríla r. 1854 najstarší beňušský zvon z r. 1749 sa rozštiepil a preto bol Adalbertom Littmanom v B. Bystrici preliaty a do váhy 165 1 libry zväčšený (farská kronika omylom udáva namiesto libier uncie). /79/ Onedlho zatým r. 1859 kúpili si vlastný zvon vo váhe 160 1 libry aj Braväčania, takže beňušská farnosť mala už tri zvony. /80/ zvon v Braväcove posvätil biskup Štefan Moyses na počesť Sedembolestnej Panny Márie. V roku 1854 zväčšený zvon sa však opäť pukol r. 1879 a musel byť zasa preliaty. /81/ To isté sa stalo s ním i v r. 1889, /82/ keď už po tretí raz musel byť prelievaný. Pri tejto príležitosti zakúpený bol potom pre Beňuš aj tretí veľký zvon, ako nám to farské záznamy dokazujú. /83/ Tri zvony hlaholili potom v Beňuši až do r. 1917, keď v dôsledku prvej svetovej vojny došlo k rekvirácii zvonov. Tejto rekvirácii padli za obeť aj beňušské zvony, okrem najväčšieho, ktorý bol ponechaný. /84/ Až v roku 1926 boli k nemu prikúpené ďalšie tri zvony, /85/ takže sa Beňuš mohol honosiť až štyrmi vlastnými zvonmi. Počet zvonov sa už potom nemenil, len v r. 1931 bol namiesto starého z novej zvonoviny uliaty nový veľký zvon, ktorý svojím hlasom pevyšuje aj starý veľký zvon.

Beňušský organ


V prvom drevenom kostolíku v Beňuši nebol nijaký organ. /86/ V druhom murovanom beňušskom kostolíku bol však už od prvopočiatku aj organ, lebo vizitačná zápisnica z r. 1783 ho spomína slovami: „Má aj organ.“ /87/ Nejaké bližšie údaje však v nej darmo hľadáme o ňom. Vizitačná zápisnica z r. 1805 o tomto organe poznamenáva: „Má len malý organ o štyroch mutáciách.“ /88/ Podľa ďalšej vizitačnej zápisnice z r. 1822 bol už tento organ značne poškodený. Dosvedčuje nám to poznámka: „Tento kostol má nepatrný murovaný chór, na ktorom je už z väčšej časti poškodený organ o štyroch mutáciách.“ /89/ V dôsledku toho cieľom jeho opravy prisľúbil svoju pomoc aj biskup Anton Makay. /90/ Len nevieme, s akým úspechom to urobil. Domnievame sa však, že organ na jeho zákrok bol skutočne opravený. Spomenutý organ bol v beňušskom kostolíku ešte aj v r. 1851, keď bol nákladom 100 zl. Dôkladnejšie opravený. /91/ Po tejto svojej oprave ostal v druhom beňušskom kostolíku až do roku 1890, keď bol konečne z neho odstránený. O jeho odstránení vtedajší farár Ján Podivinský zmieňuje sa slovami: „Malý, starý, zničený, neopraviteľný a viac už nepoužívateľný organ musel prepustiť svoje miesto novému organu. V svojej núdzi musel som sa obrátiť na bratov Riegerovcov v Jägendorfe v Sliezsku a obstaral som u nich organ o 7 mutáciách s pedálom za 1050 zl. S firmou som uzavrel zmluvu, že na sviatok Božieho narodenia bude už slúžiť svojmu účelu. Organ sme takto síce obstarali, len kde ho umiestniť? (Náš) chór bol iba nepatrných rozmerov, bolo ho tada treba zväčšiť poťažne prestavať. Nuž zašiel som v tejto veci do továrne v Podbrezovej, tam ako staré železo za lacný peniaz zakúpil som potrebné traverzne a slávna komora ako patrón láskavo venovala istú sumu na stavbu chóru. Chór bol postavený s povolením slávnej komory, vymaľovaný a pozlátený nákladom 70 zl. U bratov Riegerovcov objednaný organ došiel až po Božom narodení, bol privezený, v najväčšej zime 30. – 31. decembra postavený a pri slávnosti zakončenia roku započal (v kostole) svoju službu.“ /92/ Nový organ potom nerušene doprevádzal svojou hudbou spev beňušských farníkov až do r. 1917, keď boli zrekvírované jeho píšťaly. /93/ Okradnutý o svoje cenné píšťaly podľa svojich možností konal však ďalej svoju službu v druhom beňušskom kostolíku. Roku 1931 bol organárom J. Hardonim opravený, /94/ takže bol používateľný až do postavenia tretieho beňušského kostola. Až o niekoľko rokov po druhej svetovej vojne ukončil svoju bohumilú službu, keď jeho miesto zaujal terajší veľký moderný organ (pozn. red. – organ bol vyrobený v Kutnej Hore, staviteľ fa. Tuček).

Samostatná duchovná správa v Beňuši


Ako sme sa už o tom obšírnejšie zmienili, spočiatku patril Beňuš so svojím okolím k breznianskej farnosti. V časoch „reformácie“ sa Polomka stala síce samostatnou farnosťou a Bacúch jej filiálkou, /95/ ale Beňuš patril cirkevne aj naďalej k Breznu. Zmena v tomto ohľade nenastala ani v roku 1746, keď pre jeho obvod bol postavený prvý drevený kostolík. Duchovnú správu viedli v ňom ešte aj potom breznianski piaristi, spomedzi ktorých jeden sa staral o duchovné potreby jeho obyvateľov. Bol to akoby administrátor Beňuša, ktorý poberal riadny ročný plat, ale podliehal právomoci breznianskeho farára, rektora to tamojšieho piaristického kolégia. Nebýval však trvalo na Beňuši, len v nedeľu, vo sviatok alebo včas potreby ho navštevoval. Osobitné matriky neviedol v Beňuši neviedol, lebo podľa vizitačnej zápisnice z r. 1754 pokrstení, sobášení a zomrelí zapisovali sa v Brezne. /96/ V roku 1761 takýmto beňušským administrátorom bol Hilarius Csamigay, o ktorom v Súpise breznianskej farnosti čítame: „Tunajším (beňušským) farárom je ten istý čo v Brezne, podľa nariadenia predstavených má však prideleného ako administrátora pátra Hilaria Csamigaya od sv. Jána Nepomuckého z rádu piaristov vo veku 39 rokov, ktorý je skončený teológ a už šesť rokov spravuje túto filiálku. Jeho život, mravy a tonzúra sú primerané jeho rehoľnému stavu. Nevedie nijakú vlastnú domácnosť. Voči zemepánom sa chová úctivo, svojich farníkov vedie k poslušnosti a k láske, takže sa doteraz nesvyskytli tu nijaké nezhody.“ /97/ Dokedy administroval Hilarius Csamigay Beňuš, to sa nám zistiť nepodarilo práve tak, ako sa nám nepodarilo zistiť ani mená jeho predchodcov od r. 1748. V zachovaných archiváliách darmo sme hľadali aj mená jeho nástupcov, lebo tie sme nikde nenašli zaznamenané. Máme však nádej, že sa časom aj tie podarí objaviť. Z r. 1766 a 1774 nezachovali sa nám o beňušskom piaristickom administrátorovi nijaké záznamy, ale Súpis breznianskej farnosti z r. 1778 sa už obšírnejšie zmieňuje o ňom. V tom roku už bol totiž udelený kráľovský súhlas k stavbe nového kostola v Beňuši a obyvatelia jeho obvodu začali pomýšľať na svoje vymanenie spod právomocí breznianskeho farára. Vzhľadom na veľkú vzdialenosť Beňuša od Brezna urobili už aj potrebné kroky za cieľom zriadenia samostatnej beňušskej farnosti. Nad slnko jasnejšie nám to dokazuje tento zaujímavý záznam spomenutého Súpisu: „Hoci sa v duchovnej správe breznianskych filiálok doteraz aj nevyskytli nijaké závady, pre väčšie pohodlie vo filiálkach Č. Balog a Beňuš bývajúcich farníkov vzhľadom na ich pri tejto príležitosti prednesenú úpenlivú prosbu a túžbu bolo by azda potrebné túto (brezniansku) farnosť tak rozdeliť, aby každá z nich dostala svojho vlastného farára. (Terajšia) filiálka Beňuš by pritom nedostala nijaké filiálky. K (terajšej) filiálke Č. Balog mala by sa pripojiť sklená huta Sihla najmä preto, lebo do materskej Valaskej je vzdialená až na päť , od budúceho materského Č. Balogu však iba na tri hodiny cesty. Aké dôchodky by mohli mať noví farári v nových materských obciach pri zachovaní terajších príjmov (breznianskeho a valaštianskeho) farára z filiálok, ktoré by sa mali povýšiť na materské obce, a z filiálky Sihly, ktorá by sa pripojila k materskému Č. Balogu a ako by mohlo byť postarané o ich slušné živobytie, to nateraz prevádzať nemožno. Máme však pevnú nádej, že Jej posvätné veličenstvo, z ktorého pokladne sú doteraz platení administrátori týchto filiálok z rádu piaristov, postará sa láskavo aj o týchto nových farárov. Brezniansky farár a rektor piaristov odtrhnutím týchto filiálok by síce stratil niečo zo svojich príjmov, ale by bol tým zbavený povinnosti vydržiavať vo svojom kolégiu dvoch pátrov pre duchovnú správu v týchto filiálkach.“ /98/ Citovaný záznam pokračuje potom slovami: „ Brezniansky farár a rektor breznianskeho kolégia má za kaplánov svojich rehoľných spolupátrov, spomedzi ktorých dvaja administrátori na samostatné farnosti povýšiť sa majúcich filiálok sa už viac nezdajú byť potrebnými. Títo dvaja za administrovanie filiálok dostávajú od Jej posvätného Veličenstva plat zaznamenaný v súpise dôchodkov, totiž každý z nich po 150 zl., na vydržiavanie koňa 40 zl. a na zakúpenie dvoch siah palivového dreva 1 zl. Fixný plat obidvoch spolu teda činí 382 zl. v hotovosti.“ /99/ Uvedené záznamy sú nám nepopierateľným dôkazom toho, že sa v r. 1778 už celkom vážne uvažovalo o zriadení samostatnej beňušskej farnosti. Z neznámych príčin sa však jej zriadenie neuskutočnilo ani v roku 1780, keď bol postavený druhý murovaný kostolík v Beňuši. Zmena v súvislosti s Beňušom nastala vtedy len v tom ohľade, že do obvodu nového kostolíka pribratý bol aj Bacúch, ktorý od „reformácie“ podliehal právomoci polomského farára. K tejto zmene došlo pravdepodobne preto, aby sa hranice banskobystrického biskupstva v týchto končinách zhodovali s hranicami bývalej Zvolenskej stolice. Podnet k jej prevedeniu mohla však dať cirkevnej vrchnosti aj myšlienka, že sa pripojením Bacúcha k obvodu beňušského kostolíka môže urýchliť zriadenie samostatnej farnosti. Veľká vzdialenosť Bacúcha od Brezna mohla jej totiž slúžiť za najpresvedčivejší argument na to, že sa zriadenie samostatnej beňušskej stalo už nanajvýš naliehavým. Okrem toho odrádzala aj breznianskych piaristov od toho, aby sa pridržiavali duchovnej správy tak rozsiahleho obvodu. Presný dátum pripojenia Bacúcha k obvodu beňušskej kostolíka nie je síce nikde zaznamenaný, ale pripojenie mohlo sa uskutočniť len po roku 1780, keď už druhý beňušský kostolík bol postavený. Pri stavbe tohto kostolíka sa na pripojenie Bacúcha k jeho obvodu pravdepodobne nepomýšľalo, lebo podľa Súpisu breznianskej farnosti z roku 1778 beňušský obvod v prípade osamostatnenia nemal mať nijakú filiálku. Len takto si možno náležite vysvetliť tú smutnú skutočnosť, prečo bol druhý beňušský kostolík hneď od prvopočiatku primalý. V roku 1783 bol už Bacúch pripojený k bovodu beňušského kostolíka, lebo vo vtedajšej vizitačnej zápisnici čítame: „K breznianskej farnosti… pripojená je aj tretia filiálka Beňuš a zahŕňa v sebe tieto dedinky: Filipovo, Gašparovo, Pôbišovo, Braväcovo, Srnkovo, Podholie a na jednu rímsku míľu od Beňuša vzdialený Bacúch.“ /100/ Celý tento rozsiahly cirkevný obvod v zastúpení breznianskeho piaristického farára spravoval v tom čase Marián Szedeli, ako nám to dosvedčuje tento záznam spomenutej vizitačnej zápisnice: „Administrátorom tejto filiálky je 39 ročný páter Marián Szedeli od sv. Antona, ktorý ju spravuje už päť rokov. Svoje humanistické a vyššie štúdiá absolvoval u otcov piaristov. Hovorí po slovensky, maďarsky a niečo aj nemecky. Páter adminstrátor sídli v dome svojej rehole v Brezne, hoci pre chorľavosť najmä Bacúšanov a vysluhovanie sviatostí zrdžuje sa prevažne v tejto filiálke. Keď on ochorie, páter rektor vyšle sem iného rehoľníka, aby vykonával všetko potrebné.“ /101/ Bol teda ešte vždy filiálkou a preto o jeho kostole čítame: „Kostol, ako sme to už spomenuli, je filiálnym.“ /102/ Osamostatnenie tohto obvodu po pripojení Bacúcha k nemu stalo sa však už natoľko naliehavým, že pisateľ vizitačnej zápisnice za potrebné pokladal v nej pripomenúť: „Dosadenie vlastného farára, alebo trvalo tam prebývajúceho administrátora do tejto filiálky je stále potrebné vzhľadom na nepohodlné cesty, časté povodné a na veľkú vzdialenosť Bacúcha od Brezna, ktorá ta i naspäť činí až 4 rímske míle. V súvislosti s chorými a krstmi hrozí tu totiž stále nebezpečenstvo, hoci doteraz aj nikto nezomrel bez sviatostí alebo krstu.“ /103/ Bol to argument, ktorý uznali aj svetské úrady. V dôsledku toho teda z breznianskej farnosti vykrojená bola samostatné beňušská farnosť, ktorá zahŕňala v sebe Beňuš, Braväcovo, Filipovo, Gašparovo, Podholie, Srnkovo a Bacúch. Vizitačná zápisnica z r. 1805 kladie zriadenie samostatnej beňušskej farnosti do roku 1780 slovami: „Beňušská farnosť zriadená bola slávnou banskou komorou roku 1780 a preto tá má v nej patronátne právo. Prvým jej svetským farárom na základe prezenty slávnej komory stal sa roku 1780 Štefan Ragulík. Predtým ako breznianska filiálka spravovaná bola jedným pátrom piaristom.“ /104/ Vizitačná zápisnica z roku 1822 skoro doslovne prebrala z nej tento záznam a hovorí: „Beňušská farnosť je nová, zriadená bola slávnou banskou komorou roku 1780 a preto tá má v nej patronátne právo. Prvým jej svetským farárom na základe prezenty slávnej komory stal sa roku 1780 Štefan Ragulík. Predtým ako breznianska filiálka spravovaná bola jedným pátrom piaristom.“ /105/ Letopočty v obidvoch týchto vizitačných zápisniciach sú však nesprávne, lebo, ako sme videli, administrátorom beňušského obvodu bol ešte aj v roku 1783 piarista páter Marián Szedeli. V tom roku teda samostatná beňušská farnosť ešte zriadená nebola. K jej zriadeniu mohlo dôjsť až neskoršie a nie roku 1780. Farská kronika v Beňuši kladie zas zriadenie samostatnej beňušskej farnosti až do roku 1788, ako nám to dosvedčuje tento jej záznam: „Beňušská farnosť zriadená bola slávnou banskou komorou roku 1788. Ľud Beňuša a jeho filiálok na duchovnoom poli od pradávna spravovaný bol dôstojnými pátrami breznianskeho piaristického kolégia.“ /106/ Tento jej údaj je však tiež nesprávny a nezodpovedá skutočnosti, lebo s menom prvého svetského farára Štefana Ragulíka stretávame sa v Beňuši už roku 1786. /107/ Keďže Štefan Ragulík bol prvým samostatným farárom v Beňuši, k zriadeniu beňušskej farnosti muselo dôjsť už roku 1786. Správnosť tohto nášho dohadu dokazuje nám aj tá nepopierateľná skutočnosť, že od roku 1786 sú vedené aj matriky beňušskej farnosti. /108/
Po svojom zriadení zachovala si beňušská farnosti svoju celistvosť vyše 150 rokov, hoci si Bacúšania r. 1863 postavili a r. 1936 aj zväčšili svoj vlastný kostol. Až v roku 1940 nastala v tomto ohľade zmena, tým že sa Bacúch stal samostatnou expozitúrou /109/ a dostal vlastného duchovného. O jeho duchovné potreby stará sa teda tento duchovný, ktorý pred svetskými úradmi platí za beňušského kaplána. Dňa 22. februára 1942 veriaci beňušskej filiálky Bacúcha zbavení bol všetkých svojich povinností voči beňušskému farárovi a tým sa úplne odtrhli od beňušskej farnosti. /110/ Odtrhnutím Bacúcha beňušská farnosť stratila najvzdialenejšiu svoju filiálku a svojho kaplána, ktorý sa roku 1939 presídlil do Bacúcha.

Farská budova v Beňuši


Do roku 1748 farská budova nebola v Beňuši potrebná, lebo tam kostola ešte nebolo. Keď v roku 1748 postavený bol v Beňuši prvý drevený kostolík, onedlho postavená bola pri ňom aj malá drevená farička, aby sa za svojho pobytu medzi veriacimi kňaz mal kam uchýliť. Táto drevená farička v roku 1761 už tam stála, lebo v Súpise breznianskej farnosti z toho roku nachádzame o nej záznam tohto znenia: „Farská budova pozostávajúca z jednej izbietky a komôrky, nákladom slávnej banskej komory banskobystrickej z dreveného materiálu postavená bola len nedávno. Pripojená je k nej maštaľ pre dva kone v dobrom stave. Vo farskej budove sa nič neuchováva, lebo sa administrátor zdržuje v nej len v čase svojej exkurzie.“ /111/ O tejto malej drevenej faričke Súpis breznianskej farnosti z roku 1766 zmieňuje sa slovami: „ Farská budova z dreveného materiálu je dosť pohodlná.“ /112/ Súpis breznianskej farnosti z roku 1774 spomína tiež túto faričku a o nej hovorí: „Farskou budovou je drevená izbietka, určená pre administrátora, v ktorej by sa žiadalo viac pohodlia.“ /113/ V súpise breznianskej farnosti z roku 1778 nachádzame konečne túto zmienku o tejto drevenej faričke v Beňuši: „Dom slúžiaci za prístrešie administrátorovi v čase jeho exkurzie na slúženie sv. omše alebo v prípade inej potreby je dosť pohodlný.“ /114/ Kedy bola postavená táto drevená farička, to sa nám nepodarilo zistiť. Zo Súpisu breznianskej farnosti z roku 1761 dozvedáme sa iba toľko, že bola postavená krátko pred rokom 1761. Táto drevená farička stála v Beňuši až do roku 1780, keď bola pravdepodobne súčasne s prvým dreveným kostolíkom rozobraná. Namiesto nej v tom istom roku pri druhom murovanom kostolíku v Beňuši postavená bola nová murovaná fara, ktorá sa stala sídlom beňušských farárov. Prvý záznam o tejto murovanej fare nachádzame vo vizitačnej zápisnici z roku 1783, v ktorej čítame: „V roku 1780 postavená bola farská budova, pozostáva z troch izieb, kuchyne, sýpky a komory. Nie sú pri nej nijaké prístavby. Čistota a poriadok panuje vo všetkých jej miestnostiach.“ /115/ Vizitačná zápisnica z roku 1805 o tejto murovanej fare poznamenáva: „Farská budova je z tvrdého materiálu postavená a má drevený strop. Doteraz je v priemernom stave. Je to prízemná stavba (jednej kontigácie). Pre potreby farára sú v nej dve izby, tretia je pre služobníctvo, všetky tri sú prostrednej veľkosti.“ /116/ V roku 1810 banskobystrická komora dala urobiť na túto faru novú strechu. /117/ Ďalší záznam o tejto druhej beňušskej fare zachoval sa nám vo vizitačnej zápisnici z roku 1822, ale ten nám neprináša nič nového, lebo bol doslovne vypísaný z vizitačnej zápisnice z roku 1805. /118/ Úplne sa teda zhoduje s vyššie citovaným jej textom. Po roku 1822 zachovali sa nám len záznamy o prevedení rozličných opráv na beňušskej fare, ktoré z hľadiska historického nemajú pre nás väčší význam. Preto ich tu ani neregistrujeme. Nejaké väčšie prestavby v beňušskej fare po roku 1822 prevedené neboli.
Zato však pokladáme za potrebné tu zaznamenať, že r. 1884 dostala beňušská fara vodovod /119/ a roku 1926 elektrické osvetlenie. /120/ Druhá beňušská fara bol sídlom miestnych farárov ešte aj po skončení druhej svetovej vojny, ale vtedy už bola vo veľmi biednom stave. V päťdesiatych rokov 20. storočia bola zrútená a pričinením vtedajšieho farára Fridricha Zelinu postavená bola namiesto nej úplne nová, moderná, zdravá fara s ústredným kúrením. V nedostatku potrebných údajov sa však o tejto novej fare podrobnejšie rozpisovať tu nebudeme.

Škola v Beňuši


Keďže škola od prvopočiatku veľmi úzko súvisela s Cirkvou a kostolom, za potrebné pokladáme zmieniť sa tu aj o nej aspoň len niekoľkými slovami. Prvá škola postavená bola v Beňuši hneď po postavení prvého dreveného kostolíka, ale záznam o nej nachádzame až v r. 1778. V Súpise breznianskej farnosti z r. 1778 zaznamenané je totiž o nej toto: „Školská budová je drevená. Postavená bola nákladom kráľovskej komory banskobystrickej roku 1749 a je dosť pohodlná na prijatie žiakov v počte 60.“ /121/ Kde stála táto škola, to tam nie je zaznamenané. Mohla však stáť len v bezprostrednej blízkosti beňušského dreveného kostlíka, lebo jej učiteľ bol aj organistom. Jeho meno nám spomenutý Súpis neudáva, ale nie je nám neznáme. Zachovalo sa nám vo vizitačnej zápisnici z roku 1754, v ktorej čítame: „… iní dvaja učiteliasú vo filiálkach Č. Balog a Beňuš. V Č. Balogu je totiž Ján Pavina, v Beňuši však Ján Kvačkaj. Hoci ani jeden z nich nezložil vyznanie viery, zato svoje povinnosti nezanedbávajú ani čo do zvonenia ani čo do vyučovania mládeže a vyznanie viery sú ochotní zložiť. Bolo im prikázané aby to urobili a to sa aj stalo.“ /122/ Jeho krstné meno pravdepodobne je však tam zapísané nesprávne, lebo v Súpise breznianskej farnosti z r. 1774 sa spomína súpis dôchodkov organistou Andreja Kvačkaja v Beňuši a nie Jána. /123/ Súpis breznianskej farnosti z roku 1778, ako sme už vyššie spomenuli, nám jeho meno neuvádza, len podotáka: „Organista v štvrtej filiálke Beňuši je odlišný od organistu materského kostola a bezprostredne predchádzajúcej filiálky (Mýto).“ /124/
Vo vizitačnej zápisnici z r. 1783 sa znovu stretávame s menom Andreja Kvačkaja beňušského organistu, o ktorom v nej čítame: „Miestnym organistom je tu 62-ročný Andrej Kvačkaj, pochádzajúci z Machuliniec v Tekovskej stolici, ktorý tu spolu so svojím 19-ročným synom Jánom zastáva úrad organistu a kantora. Obidvaja sú dobrých a príkladných mravov. Otec absolvoval rétoriku, syn bol iba principistom. Majú dostatočné vedomosti potrebné k vyučovaniu detí čítani a počtom. Organista je dostatočne poučený o základoch viery, môže teda o nich poučovať aj deti, ktoré máva podľa pohlavia v škole 30, 40, 50, 60 ba aj viac. Svedomite dozerá na ich mravné správanie sa a majster drevorubačov používa jeho službu pri písaní účtov a počítaní šindľov.“ /125/ Dokedy pôsobil Andrej Kvačkaj v Beňuši, to sa nám zistiť nepodarilo. Roku 1805 už nebol beňušským organistom a učiteľom, lebo vo vtedajšej vizitačnej zápisnici spomína sa už jeho nástupca slovami: „Organista menuje sa Ján Szepessy, pochádzajúci zo Zvolenskej Ľupče ako syn obuvníka, ktorý je 24-ročný. Je dobrého života a dobrých mravov. Vyznanie viery zložil roku predchádzajúceho. V základoch viery a kresťanského učenia je dobre vzdelaný. Vyučuje deti podľa predpisov farára s dobrým výsledkom. Organista býva vo verejnej škole.“ /126/ Či po Andrejovi Kvačkajovi vyučoval v Beňuši pred Jánom Szepessym ešte aj nejaký iný učiteľ, to sa nám zistiť nepodarilo. Ján Szepessy býval a vyučoval ešte v prvej drevenej škole v Beňuši, o ktorej sa citované vizitačná zápisnica zmieňuje slovami: „Postavená bola slávnym patronátom za spolupráce ľudu, udržiavaná a opravovaná je farníkmi. Je to prízemná budova (jednej kontignácie). Má tieto miestnosti: väčšiu na umiestnenie a vyučovanie detí, menšiu na ubytovanie organistu.“ /127/ Bola už veľmi poškodená zubom času, lebo aj sama vizitačná zápisnica hovorí: „Terajšia škola je drevená, už pristará a preto na spadnutie.“ /128/ Namiesto nej však až r. 1812 bola postavená nová škola, o ktorej vizitačná zápisnica z r.1822 poznamenáva: „V materskej obci Beňuš jestvuje aj školská budova…, má dve izby pre organistu a tretiu pre školákov… Školská izba pojme 130 žiakov, ale pohodlne pojme aj všetkých. Roku 1812 postavila ju slávna banská komora.“ /129/ Učiteľom a organistom v Beňuši bol vtedy František Panigay, ako to vysvitá zo slov: „Organistom v Beňuši je 22-ročný František Panigay, človek dobrého života a dobrých mravov. Je spôsobilý k vyučovaniu detí a má aj potrebné vedomosti k zastávaniu svojho úradu, o základoch viery je náležite poučený.“ /130/ O ďalšom osude beňušskej školy nemáme po ruke nijaké spoľahlivé záznamy, preto mu tu nemôžeme venovať väčšiu pozornosť. Zistiť sa nám podarilo iba to, že r. 1854 bol na nej učiteľom Ignác Ivanič. /131/ V roku 1876 bol jeho nástupcom Lukáš Kadlecovič, ktorý mal v škole až 125 žiakov. /132/ Roku 1884 dostala škola nový vodovod. /133/ Bližšie údaje o beňušskej škole nájdu sa azda v jej dejinách, ktoré roku 1906 napísal vtedajší farár Ján Podivinský. /134/ Nám sú tie jej dejiny neprístupné a preto sme ich nemohli preštudovať. V novšom čase prevedená bola určitá prestavba beňušskej školy, o ktorej sa podrobnejšie rozpisuje farská kronika. /135/

Beňušský cintorín


Cintorín bol asi v Beňuši už veľmi dávno, len sa nám ňom nezachovali nijaké správy. Prvý záznam o beňušskom cintoríne nachádzame v Súpise breznianskej farnosti z r. 1761, v ktorom o ňom čítame: „Cintorín je v susedstve, ale nesúvisí s kostolom. Je požehnaný, dostatočne veľký, dreveným plotom ohradený.“ /136/ Podľa našej skromnej mienky nachádzal sa v mieste bývalej lesnej správy, lebo podľa svedectva očitých svedkov svojho času tam boli vykopané staré hroby. Dokedy sa pochovávalo v tomto cintoríne, to sa nám zistiť nepodarilo. Nateraz za isté môžeme pokladať iba to, že sa v roku 1805 už v ňom nepochovávalo. V tom roku bol už totiž nový cintorín v blízkosti druhého murovaného kostolíka v Beňuši a vtedajšia vizitačná zápisnica zmieňuje sa o ňom slovammi: „Cintorín vzdialený je od kostola asi na 200 krokov, je teda oddelený od obce. Nateraz sa v ňom ľudia pochovávajú. Okolo neho je jarok, ktorý je už veru dosť zavalený. Inovercov v ňom nepochovávajú, lebo sa vo farnosti inoverci nenachádzajú.“ /137/ Z tohto záznamu nad slnko jasnejšie vyplýva, že sa druhý beňušský cintorín v roku 1805 rozprestieral na tom istom mieste, kde sa rozprestiera aj terajší. Jeho pozostatky sú azda ešte aj dnes viditeľné. Ďalšie záznamy o beňušskom cintoríne z historického hľadiska už nemajú pre nás väčší význam a preto sa tu s nimi zaoberať nebudeme.

 
01.04.2018 -
Pastiersky list otca biskupa na Veľkonočnú nedeľu nájdete aj TU.
04.02.2018 -
Nové organizovanie lektorov ohľadom čítaní. Viac nájdete TU.
04.01.2018 -
Nový rozpis lektorov na mesiac január 2018 nájdete TU.
________________
archív
 

Vytvorené v rámci projektu fara.sk
created by ms71 © 2004-2011